Možno nepotrebuješ viac disciplíny. Možno potrebuješ zmeniť svoje prostredie.

Naozaj je problém v tom, že nemáš pevnú vôľu?

Koľkokrát si si už povedala, že keby si mala väčšiu disciplínu, všetko by bolo jednoduchšie? Že keby si sa vedela viac ovládať, večer by si nezjedla to sladké, pravidelne by si cvičila a konečne by si sa držala toho, čo si si naplánovala. Myslím si, že toto je jedna z najľahších vecí, ktoré si môžeme o sebe povedať, keď sa nám nedarí robiť to, čo sme si zaumienili. Lenže možno problém nie je v tom, že máme málo pevnej vôle. Možno sa od seba príliš často očakáva, že budeme mať pevnú vôľu úplne vo všetkom.

Veď si predstav obyčajný deň. Ráno vstaneš, ideš do práce, riešiš povinnosti, možno deti, domácnosť, telefonáty, termíny a ďalších sto vecí, na ktoré musíš myslieť. A potom príde večer, ty si unavená a hladná a máš urobiť ešte jedno „správne“ rozhodnutie o jedle. V tej chvíli si veľmi ľahko povieš, že si nedisciplinovaná, ak siahneš po niečom, čo si pôvodne nechcela. Ale možno by bolo fér pozrieť sa najskôr na podmienky, v ktorých od seba tú disciplínu očakávaš.

To, čo máme okolo seba, ovplyvňuje to, čo robíme

Naše rozhodnutia nevznikajú vo vákuu. Prostredie, v ktorom žijeme, pracujeme a trávime čas, prirodzene ovplyvňuje naše správanie. Ak mám doma pripravené jedlo, ktoré si viem jednoducho naservírovať, cesta k nemu je oveľa ľahšia. Ak nemám nič pripravené a som hladná, pravdepodobne siahnem po tom, čo je najrýchlejšie a najdostupnejšie. A to ešte nehovorí nič o mojej charakterovej vlastnosti ani o tom, koľko mám disciplíny.

Práve preto mi dáva veľký zmysel premýšľať nad tým, ako si svoje prostredie nastavujeme. Ak chceme niečo robiť častejšie, môžeme si to urobiť jednoduchšie. Ak vieme, že večer prichádzame domov hladné, môžeme mať niečo pripravené. Ak chceme jesť viac kvalitných potravín, môžeme ich mať doma a na miestach, kde ich ľahko uvidíme a použijeme. Nemusíme každý deň vyhrávať boj so sebou samou, keď si môžeme časť toho boja odstrániť ešte predtým, ako vôbec začne.

Nie je to o tom, že si zakážeš všetko, čo máš rada

Keď hovorím o prostredí, nemyslím tým, že máš vyhodiť z domu všetko sladké a obklopiť sa iba „dokonalým“ jedlom. Takýto prístup by podľa mňa iba vytvoril ďalšie pravidlá a tlak. Ide skôr o to, aby bolo dobré rozhodnutie jednoduchšie a dostupnejšie.

Ak viem, že chcem jesť pravidelnejšie, pomôže mi plánovanie. Ak viem, že po práci nemám energiu variť, možno si pripravím časť jedla dopredu. Ak chcem viac chodiť, nemusím čakať na moment, keď budem mať obrovskú motiváciu na hodinový tréning. Môžem si jednoducho vytvoriť príležitosti na pohyb počas bežného dňa. Práve plánovanie, príprava a vytváranie malých krokov patria medzi základné zručnosti, ktoré PN v tejto kapitole spája s dlhodobo udržateľnou zmenou.

Ale niekedy problém nie je v tom, čo máme v kuchyni

Toto je podľa mňa ešte zaujímavejšia časť.

Pretože jedlo nie je vždy iba o jedle.

Niekedy máme chuť jesť, aj keď fyzicky hladné nie sme. Sme unavené, vystresované, smutné, nahnevané alebo máme jednoducho za sebou deň, ktorý bol príliš veľa. A jedlo môže byť v tej chvíli veľmi príjemným spôsobom, ako si na chvíľu oddýchnuť alebo sa upokojiť. Nemyslím si, že je potrebné za každé takéto jedlo cítiť výčitky. Skôr je zaujímavé začať si všímať, čo sa za tým opakuje.

Pre mňa je oveľa užitočnejšia otázka „čo sa so mnou deje?“ než „prečo zase nemám disciplínu?“. Ak sa napríklad pravidelne večer prejedám, možno stojí za to pozrieť sa na celý deň a nie iba na samotný večer. Bola som dostatočne najedená? Bola som vyčerpaná? Bol celý deň stresujúci? Potrebovala som chvíľu pre seba? Keď začneme hľadať súvislosti namiesto toho, aby sme sa okamžite obvinili, môžeme svoje správanie začať skutočne chápať.

Skús si všimnúť moment tesne predtým

Nemusíš si viesť komplikovaný denník ani analyzovať každé sústo. Skús si iba občas všimnúť ten krátky moment medzi pocitom a samotným konaním. Keď príde chuť niečo zjesť, zastav sa na chvíľu a spýtaj sa: „Som hladná, alebo teraz potrebujem niečo iné?“

Možno zistíš, že si naozaj hladná. A vtedy je úplne v poriadku sa najesť. Možno však zistíš, že si len veľmi unavená alebo vystresovaná. Ani vtedy nemusíš so svojou chuťou bojovať. Už len to, že si si ju všimla a dokážeš pomenovať, čo sa v tebe deje, vytvára priestor na inú reakciu. PN túto schopnosť opisuje ako učenie sa oddeliť samotné nutkanie od správania a postupne si vytvárať aj iné spôsoby, ako zvládať nepríjemné pocity.

A možno niekedy zistíš, že si aj tak dáš čokoládu.

A vieš čo? Aj to je v poriadku.

Cieľom predsa nie je dosiahnuť stav, v ktorom už nikdy nezješ nič z emócií. Cieľom je, aby jedlo nebolo automaticky jediným spôsobom, ktorým si dokážeš pomôcť.

Čo ak sa ti to nepodarí?

Toto je časť, ktorú by som si sama chcela pripomínať častejšie. Pretože môžeme mať pripravené jedlo, dobrý plán, upravené prostredie a napriek tomu príde deň, keď to jednoducho nevyjde. Niekedy sa preješ. Niekedy vynecháš tréning. Niekedy celý víkend nebude vyzerať podľa tvojich predstáv.

A vtedy máme tendenciu urobiť jednu vec – vyhlásiť celý pokus za neúspech.

Lenže jeden deň nič nerozhoduje.

Aj pri dlhodobej zmene treba počítať s prekážkami, výkyvmi a obdobiami, keď je progres pomalší. Dôležité je všímať si, čo už funguje, sledovať svoj pokrok a vedieť sa po zakopnutí vrátiť späť.

Nemusíš čakať na pondelok. Nemusíš začínať nový režim. Nemusíš sa trestať tým, že na druhý deň budeš jesť čo najmenej.

Môžeš jednoducho pokračovať ďalej.

Možno teda nepotrebuješ viac disciplíny

Čím viac sa o návykoch a správaní učím, tým viac mi dáva zmysel pozerať sa na zmenu trochu inak. Nie vždy potrebujeme byť silnejšie, prísnejšie a disciplinovanejšie. Niekedy potrebujeme lepšie pripravené prostredie, jednoduchší plán a trochu viac pochopenia pre to, ako sa sami správame.

A možno práve preto sa nechcem pozerať na ženu, ktorá večer zje čokoládu, ako na ženu, ktorá „nemá pevnú vôľu“. Chcem sa skôr opýtať, čo sa dialo predtým. Ako vyzeral jej deň. Čo mala pripravené. Ako sa cítila. Čo od seba celý deň očakávala.

Pretože keď sa prestaneme neustále obviňovať a začneme svoje správanie pozorovať, môžeme s ním začať pracovať úplne inak.

Nemusíš byť každý deň silnejšia. Niekedy si stačí vytvoriť život tak, aby si nemusela byť stále silná.

A možno práve tam začína zmena, ktorá sa dá naozaj žiť.

A čo ak problém nie je v tebe?

Čím viac sa o návykoch a správaní učím, tým viac mi dáva zmysel pozerať sa na zmenu trochu inak. Nie vždy potrebujeme byť silnejšie, prísnejšie a disciplinovanejšie. Niekedy potrebujeme lepšie pripravené prostredie, jednoduchší plán a trochu viac pochopenia pre to, ako sami fungujeme.

Možno teda nabudúce, keď urobíš niečo, čo nezodpovedá tvojmu plánu, skús namiesto „zase som to pokazila“ povedať: „Čo mi táto situácia môže ukázať?“ Možno zistíš, že potrebuješ lepšie plánovať jedlo. Možno viac oddychovať. Možno prestať od seba očakávať dokonalosť. A možno si uvedomíš, že problém, ktorý si celé mesiace pripisovala svojej disciplíne, bol v skutočnosti úplne niekde inde.

Skús to dnes inak.

Keď najbližšie príde situácia, v ktorej budeš mať pocit, že si „zlyhala“, nezameraj sa na to, čo si urobila zle. Zastav sa a spýtaj sa:

„Čo by som mohla vo svojom prostredí zmeniť, aby pre mňa bolo nabudúce jednoduchšie urobiť to, čo naozaj chcem?“

A potom urob jednu jedinú malú zmenu.

Nie od pondelka.
Nie od nového mesiaca.
Dnes.