Musím jesť podľa pravidiel, alebo sa mám naučiť počúvať svoje telo?

Koľko pravidiel o jedle máš v hlave?

Možno ich ani nevnímaš. Sú tam už tak dlho, že sa stali automatickou súčasťou tvojho premýšľania o jedle.

Toto môžem. Toto by som nemala. Po šiestej už nejem. Sacharidy večer nie. Sladké iba cez víkend. Keď som si dala koláč, pokazila som celý deň. Keď som cez víkend jedla viac, v pondelok musím začať odznova.

A možno práve preto je pre mnohé ženy jedlo také vyčerpávajúce. Neustále o ňom premýšľame, hodnotíme ho a rozhodujeme sa, či sme ho zvládli „správne“.

PN však pri regulácii stravovania nehovorí iba o pravidlách. Hovorí aj o schopnosti vnímať vnútorné signály tela – hlad, sýtosť a fyziologické pocity spojené s jedením.

Tvoje telo nie je kalkulačka

Neznamená to, že máme zahodiť všetku štruktúru a odteraz jesť iba podľa pocitu. Znamená to niečo oveľa jednoduchšie – začať si všímať, čo sa v nás pri jedle vlastne deje.

• Som hladná?
• Som už sýta?
• Jedla som preto, že som bola hladná, alebo preto, že som bola vystresovaná?
• Jedla som príliš rýchlo?
• Vnímala som vôbec, čo som jedla?

Tieto otázky nie sú o kontrole. Práve naopak. Sú o tom, aby sme postupne lepšie rozumeli svojmu telu a svojmu správaniu.

Možno problém nie je v tvojej disciplíne

Predstav si úplne obyčajnú situáciu. Celý deň sa snažíš jesť čo najmenej, pretože chceš schudnúť. Raňajky boli malé, obed si možno trochu oklieštila a poobede si si povedala, že už radšej nič nebudeš jesť.

Večer prídeš domov a zrazu máš obrovskú chuť na niečo sladké.

A čo si povieš?

„Nemám žiadnu disciplínu.“

Možno však stojí za to položiť si inú otázku.

„Čo sa stalo počas celého dňa?“

Pretože ak chceme meniť svoje stravovanie, potrebujeme sa naučiť pozerať na svoje správanie so zvedavosťou, nie iba s odsúdením.

Namiesto „čo je so mnou zle?“ sa môžeme začať pýtať „čo mi toto správanie hovorí?“.

Skús pri jedle spomaliť

Jedna z praktík, ktoré PN odporúča, je vedomejšie a pomalšie jedenie. Pomôcť môže napríklad odloženie vidličky medzi sústami, odstránenie rušivých vplyvov alebo jednoducho plná pozornosť venovaná jedlu.

Možno sa ti to zdá ako úplná banalita. Ale skús si všimnúť, koľkokrát denne jeme popri niečom inom. Pri počítači, pri telefóne, v aute, počas práce alebo medzi dvoma povinnosťami. Jedlo sa niekedy stane iba ďalšou úlohou, ktorú potrebujeme čo najrýchlejšie vybaviť.

A potom sa nemôžeme čudovať, že strácame kontakt so signálmi vlastného tela.

Nemusíš zmeniť každé jedlo. Skús si vybrať jedno, sadni si, odlož telefón, jedz trochu pomalšie a v polovici jedla sa na chvíľu zastav.

Jedlo nemusí byť „dobré“ alebo „zlé“

Ďalšia vec, nad ktorou sa oplatí zamyslieť, je naše čierno-biele vnímanie potravín. PN upozorňuje, že jedlo a zdravotné voľby nie sú iba kategórie „dobré“ a „zlé“, ale môžeme ich vnímať ako určité spektrum a postupne robiť lepšie voľby.

A toto je podľa mňa veľmi oslobodzujúca myšlienka.

Pretože keď je niečo „zakázané“, jeho zjedenie sa veľmi ľahko zmení na pocit zlyhania. A z jedného koláča sa môže stať celý deň prejedania len preto, že si povieme: „Už je to aj tak jedno.“

Ale čo keby sme nemuseli rozmýšľať takto?

Jedno jedlo nie je rozsudok nad tvojím stravovaním.

Nemusíš byť dokonalá. Nemusíš každé jedlo vybrať ako tú najzdravšiu možnosť. Niekedy môže byť lepšia voľba úplne jednoduchá – pridať k jedlu zeleninu, zvoliť menej spracovanú potravinu alebo si jednoducho pripraviť normálne jedlo namiesto toho, aby si celý deň hladovala.

Počúvať telo neznamená ignorovať rozum

Toto je dôležité povedať.

Počúvať svoje telo neznamená, že každá chuť automaticky znamená, že niečo potrebuješ. Znamená to naučiť sa rozlišovať medzi hladom, sýtosťou, chuťou, zvykom, emóciou a prostredím, ktoré naše rozhodnutia ovplyvňujú.

Je to zručnosť.

A zručnosť sa nevytvorí za jeden deň.

PN preto hovorí aj o normalizovaní a vytváraní pravidelnosti v stravovaní – napríklad prostredníctvom pravidelných jedál, sledovania apetítu a plánovania jedla.

Takže možno odpoveď nie je „pravidlá alebo počúvanie tela“.

Možno potrebujeme oboje.

Trochu štruktúry, trochu flexibility a hlavne oveľa lepší kontakt so sebou.

A možno pokoj pri jedle začína práve tu

Nemusíš sa dnes naučiť dokonale rozpoznávať každý signál svojho tela. Skús iba začať pozorovať.

• Kedy som hladná?
• Kedy jem automaticky?
• Ako rýchlo jem?
• Čo sa so mnou deje predtým, ako siahnem po jedle?
• A čo sa deje potom?

Nie preto, aby si sa kontrolovala ešte viac, ale aby si sa konečne začala počúvať.

Skús dnes iba počúvať.

Celý život môžeme zbierať pravidlá o tom, čo smieme a nesmieme jesť. Môžeme si vytvárať zoznamy zakázaných potravín, určovať si hodiny, kedy už nemôžeme jesť, a neustále sa snažiť mať svoje jedlo pod kontrolou. Ale ak pri tom prestaneme vnímať vlastné telo, možno sme získali kontrolu nad jedlom a zároveň stratili kontakt sami so sebou.

Preto skús pri svojom najbližšom jedle neurobiť nič špeciálne. Len spomaľ. Odlož na chvíľu telefón a skús si všimnúť, čo ti tvoje telo hovorí. Som naozaj hladná? Ako sa cítim? Som už sýta? Jem preto, že potrebujem jedlo, alebo preto, že potrebujem niečo iné?

A možno si dnes polož ešte jednu otázku: „Keby som sa prestala na svoje jedlo pozerať ako na test disciplíny, čo by som o sebe mohla konečne začať počuť?“

Možno odpoveď nebude dokonalá. Ale možno bude prvým krokom k oveľa pokojnejšiemu vzťahu k jedlu aj k sebe.

Možno nezistíš nič. Možno zistíš veľa. A možno práve o tom táto cesta je.

Nie o tom, že jedného dňa budeme konečne vedieť všetko. Ale o tom, že každý týždeň o sebe vieme o trochu viac.